Svet je len zámienka. Skutočnosť neexistuje a realita, jej dobrá známa, tiež nie. Možno neexistuje vôbec nič. Alebo toho existuje až príliš veľa, napríklad lietajúce pavúky alebo nadmerne veľké včely. Chlapec sediaci na ušpinenej zastávke so slúchadlami v ušiach mohol mať okolo sedemnásť rokov, keď nie o trochu viac. Čarbal si do svojho starého zápisníka. Bolo vidieť, že má už čo-to za sebou, jeho stránky sa sfarbovali do žlta a rohy boli zničené. No chlapca to, očividne, netrápilo. V slúchadlách zdedených po jeho otcovi – tiež mali svoj vek, no trendom dnešnej doby bol vintage – mu hrala melancholická hudba s nádychom chtíča poznať viac, než štyri nudné steny detskej izby a more plné temných myšlienok. I cez srdcervúci text sa na chlapcovej tvári nezjavil jediný náznak emócií. Sústredil sa na hrubé ťahy mäkkej ceruzy, ktorá definitívne nebola vhodným výberom na náčrt, pretože jej tuha sa príliš ľahko rozmazala. Jeho prsty boli pokryté mikročasticami grafitu a ľadové od zimy. Nie...
Miesto pokoja